HRUŠKA PRE RADOSŤ

            Jeden starý kňaz, ktorý býval v kláštore u rehoľných sestier, vyrozprával nasledujúci príbeh: „Kúpil som na trhu hrušky. Nádherné, veľké, sladké, jemné ako maslo – aké v čase zrelosti bývajú. A keď som sa vracal domov, jedna staršia sestra drhla schody. Na kolenách, s poriadnou kefou v ruke, čelo celé spotené – nebola to pre ňu žiadna ľahká práca. Vytiahol som z tašky dve hrušky a podával som jej ich so slovami: „Pochutnajte si na nich, sestrička, sú veľmi dobré...“ So sestrou to trhlo, pozrela sa na mňa ako na pokušiteľa, ktorý ju zvádza k zlým veciam a prehlásila: „Ja som rehoľníčka, ja sa nemám čo zháňať po radostiach a uspokojovať svoje chúťky. Mojím poslaním je niesť kríž Pána Ježiša!“ A opäť sa sklonila k vedru so špinou a pokračovala v drhnutí schodov.“
            Aj my niekedy nesprávne chápeme nasledovanie Krista cestou kríža. Pridávame si k životu zbytočne nové sebazaprenia. Pritom je veľa vecí, ktoré sú prirodzene neľahkou súčasťou nášho života a ktoré môžeme Bohu obetovať.
            Boh od nás nežiada nijaké ďalšie sebatýranie, žiadne špeciálne zriekanie sa radostí. Keď zješ hrušku, nijako sa tým neznehodnotí tvoja zásluha na tom, že si pre dobro ostatných vydrhla schody. To, čo sa od nás žiada, je, aby sme dávali kusy svojho času, života, srdca, peňazí k budovaniu šťastia iných.